Meno Janka Borodáča je nerozlučne späté so slovenským profesionálnym divadlom. S košickým divadlom je puto Borodáča ešte pevnejšie. V prvú povojnovú jeseň v roku 1945 práve Borodáč takpovediac z ničoho vybudoval v Košiciach profesionálne trojsúborové Východoslovenské národné divadlo, neskôr Národné divadlo v Košiciach, ktoré od roku 1955 nesie názov Štátne divadlo Košice.
Fenoméne "from zero to hero"
Text pôvodnej slovenskej hry pre Štátne divadlo Košice písala až trojica autorov patriacich do troch generácií – Karol Horák, Michal Ditte a Michal Baláž.„Je neuveriteľné, čo v Košiciach po vojne za krátky čas urobil. Sedadlá dorezané, dokatované, divadlo zničené, veď ani domovník ho nechcel pustiť. A on revitalizoval. To si ani neviem predstaviť v takých podmienkach, aké tu mal on. A Košice vtedy neboli slovenské, to je známe. Na to treba aj veľa fyzických síl - nanovo vybudovať divadlo, trojsúborové. On to dokázal,“ zdôrazňuje najstarší z autorov, teatrológ a dramatik Karol Horák.
Ďalší z autorov, Michal Ditte, sledoval Borodáča a jeho manželku Oľgu na miestach, v ktorých sa kvôli divadlu ocitli. „Nevedno, prečo nemali deti. Zdá sa, že si do pestúnskej starostlivosti vzali slovenské divadlo,“ myslí si Ditte.
Podľa tretieho z autorov Michala Baláža je Borodáč, povedané terminológiou hollywoodskych filmov, slovenským prototypom fenoménu „from zero to hero“. „Ako napríklad Forrest Gump, Johnny Cash, Andy Warhol... . Človek, ktorý sa vypracoval z obyčajného chlapca z najchudobnejších pomerov a z provinčnej časti zapadákova na najdôležitejšiu a najprominentnejšiu postavu svojho odboru, otca zakladateľa a rešpektovaného odborníka,“ vysvetľuje Baláž.
Zaujímavé scénické spracovanie
Režisérka Júlia Rázusová priznáva, že ako študentka VŠMU Borodáča odsudzovala, ale pri príprave novej inscenácie postupne odhaľovala nevďačnosť pozície byť prvým, byť učiteľom, byť zakladateľom, riaditeľom v daných politicko-spoločenských súvislostiach.Režírovanie textu, ktorý písali traja autori, bolo podľa jej slov veľkou výzvou. Konečná podoba inscenácie je napokon zaujímavá aj scénickým spracovaním, keď sa dej neodohráva len na veľkom javisku, ale menšie pódia sú aj v hľadisku či orchestrálnej jame.
„Keďže sme spracovávali autentický príbeh košického divadla spoločne s výtvarníčkou Markétou Plachou sme od začiatku vedeli, že chceme hrať aj v iných častiach divadla. Priestor režiséra počas skúšok je hľadisko, napr. režijný stolík, pri ktorom je Borodáč často zobrazovaný. Po návrate po vojne do Košíc Borodáčovci prišli do zničených priestorov s vytrhanými stoličkami a bez jedinej žiarovky. To všetko určovalo koncept viacerých pódií, využitia súčasnej divadelnej techniky, či citácie pôvodnej scény z Borodáčových inscenácie Troch sestier,“ vysvetľuje režisérka.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane:
