Foto: ilustračné, SITA/AP
Podľa Michala Šimečku (PS/RE) sa v Kazachstane ukázalo, že aj tie najtvrdšie diktatúry sú v princípe nestabilné. Ich realitou častokrát je úpadok demokracie, zlé ekonomické pomery a v prípade Kazachstanu aj strata suverenity, ktorú spôsobil príchod ruských vojsk na jeho územie.
Nechcú diktatúru
Nepokoje v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu podľa Miriam Lexmann (KDH/EPP) dokazujú, že ľudia nechcú žiť v režime diktatúr, ktoré potláčajú základné ľudské práva. Dokázali to revolúcie na Ukrajine, Gruzínsku, Arménsku či Bielorusku.„Je základným ľudským právom demonštráciou vyjadriť svoj názor a postaviť sa za to, v akej krajine chcú jej občania žiť, aké politické usporiadanie si želajú a tiež ochraňovať ekonomickú prosperitu pred korupciou,“ skonštatovala europoslankyňa.
Pokusy žiť slobodne
Vladimír Bilčík (Spolu/EPP) si praje, aby sa čoraz viac ľudí pokúšalo žiť slobodne a aby ich snaha bola úspešná. „Ľudia v každej krajine majú obmedzenú trpezlivosť s vládou, ktorá od nich nemá poverenie vládnuť, avšak mnohé autokratické režimy pretrvávajú aj dlhé desaťročia,“ povedal. Doplnil, že je v záujme slobodných a demokratických krajín šíriť slobodu a demokraciu ďalej.To, čo sa stalo v Kazachstane sa podľa Michala Wiezika (PS/RE) dá interpretovať ako signál, že niečo podobné sa môže stať v Rusku či iných autoritatívnych krajinách. Informovaná spoločnosť podľa neho odmieta byť ticho a je z autoritatívneho vládnutia unavená.
„Formálna stabilita režimu môže byť zradná,“ dodal. Podľa Wiezika ukázali udalosti v Kazachstane túžbu ľudí po slobode a tomu budú čeliť všetky diktatúry na svete.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane:
