Pasca pre ľudí
Podľa Ingy Janigovej z popradskej pobočky Štátneho archívu v Prešove však organizátori, ktorí videli blížiaci sa dav, zhromaždenie narýchlo presmerovali na väčší futbalový štadión. Odhadom tam vtedy prišlo 12-tisíc ľudí. Podľa jedného z predstaviteľov popradskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a novinára Igora Ľudmu išlo aj o veľké šťastie.Ako sa totiž neskôr dozvedeli, zimný štadión mal byť pascou na ľudí. Podľa Janigovej mal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnila v tom čase ako 14-ročná študentka gymnázia, hladký priebeh. Detailnejší popis atmosféry je zachytený v popradskej mestskej kronike.
Socializmus s ľudskou tvárou
„Presne na poludnie sa rozozvučali sirény v podnikoch, roztrúbili sa klaksóny áut, a rozsvietili sa reflektory účastníkov cestnej premávky, zvonili zvony. Manifestanti s transparentmi pochodovali smerom k zimnému štadiónu, kde sa zhromaždenie malo konať. Na transparentoch boli nápisy: „Chceme slobodu!, Žiadne násilie!, Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou!“,“ píše sa v záznamoch.Táto, iba mierne koordinovaná a viac menej spontánna akcia na štadióne, však dodnes vyvoláva u Ľudmu zimomriavky. „Spomínam si na prejavy ľudí, ktorí tam vystúpili. Išli s kožou na trh, pretože nevedeli, či ich o dva či tri dni či týždeň niekto nezatvorí, a nebudú mať z toho následky na celý život,“ povedal pre agentúru SITA. Cítiť bolo podľa neho silu davu a spontánnosť u ľudí, rovnako aj obrovské odhodlanie.
„Boli to masy ľudí z podnikov, inštitúcií, škôl. Bolo to úžasné, pretože to nikto neorganizoval a otvorilo to bránu zmenám, ktoré prišli aj sem,“ komentoval. Následne sa vedúci predstavitelia popradskej iniciatívy podľa jeho slov stretávali každý večer pred dnešným okresným súdom a z balkónov sa prihovárali ľuďom.
„Prichádzali sem aj ľudia z Bratislavy, bola tu napríklad Zuzka Kronerová, ktorá prišla povzbudiť ľudí, aby vytrvali v odhodlaní,“ dodal Ľudma, ktorý krátko po 17. novembri prepašoval z Prahy do Popradu revolučný materiál.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane: