Práve z tamojšej železničnej stanice bol totiž vlak 25. marca vypravený. Podľa správcu cintorína Miroslava Mitru si Poprad nesie aj naďalej pamäť hanebného prvého transportu, ktorý započal deportácie Židov vôbec.
„Už len z tohto titulu si tento cintorín, a vôbec stopa židovstva ako taká, zasluhuje našu pozornosť a prejav úcty,“ povedal pre agentúru SITA. V prvom transporte z územia vtedajšieho Slovenského štátu sa nachádzalo do tisíc dievčat.
Zobraziť fotogalériu k článku:
Židovský cintorín v Poprade (fotografie)
Do konca októbra 1942 bolo takýmto spôsobom zo Slovenska deportovaných takmer 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Práve na židovskom cintoríne v Poprade sa nachádzajú aj hroby tých, ktorí holokaust prežili.
„Pochovaný je tu pán Emanuel Placsek, aj Samuel Erdélyi,“ uviedol pre SITA pedagóg Vladimír Andráš, ktorý sa téme židovskej komunity v Poprade venuje už niekoľko rokov.
Na cintoríne sa nachádza 232 náhrobkov
Práve druhý spomínaný Erdélyi bol starým otcom Mariky, ktorá síce bola na deportačnom zozname prvého transportu napísaná, no jej meno bolo napokon vyškrtnuté. Andráš pripomenul, že rodina Erdélyi mala hospodársku výnimku. Celkovo sa na cintoríne nachádza 232 náhrobkov, z nich čitateľná je asi tri štvrtina.
„Na najstaršom ženskom náhrobku, maceve, je meno Hermína Propperová, pochovaná bola v roku 1885. Ide zároveň aj o najstarší náhrobok zaevidovaný v pohrebnej matrike popradského židovského cintorína,“ vysvetlil Andráš. Jediný náhrobok, pri ktorom sa zachovalo torzo železnej ohrady, nesie meno popradského rabína Arona Grünbauma z roku 1909.
„Jeho maceva je spadnutá, rozlomená, ale text z nej máme preložený, ide o chválospev na neho. Jeho manželka Malka je pochovaná v ženskej sekcii,“ opísal pedagóg spod Tatier.
Najmladšie a posledné náhrobky
Na cintoríne však bol pochovaný aj jeho nástupca, rabín Herman Zvi Prager. „Ten tu pôsobil v rokoch 1909 až 1941, prakticky do svojej smrti. V úrade ho potom vystriedal jeho zať, Jozef Adler, ktorý mal síce hospodársku výnimku, ale v druhej vlne transportov ho s manželkou a s dvoma malými deťmi deportovali,“ dodal Andráš.Najmladšie a zároveň posledné náhrobky sú z povojnového obdobia, a to z roku 1948. Z koncentračných táborov sa už totiž drvivá väčšina Židov nevrátila, iní Slovensko opustili. „Emigrovali do zahraničia, do Austrálie, Izraela, Nemecka. Napríklad Veronika Politzerová z prvého transportu, ktorá sa vrátila, o dva roky aj odišla, pretože tu nebola vítaná,“ dodal Andráš.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane: