1.4.2024 (SITA.sk) - Stovky výrobkov z prútia vrátane veľkonočných korbáčov má za sebou 68-ročný košikár z Popradu Stanislav Gallik. K tomuto remeslu pričuchol už ako malé dieťa. V Lackovej v okrese Stará Ľubovňa, odkiaľ pochádza, bolo košikárstvo v minulosti veľmi rozšírené.

Najväčší prútený košík na Slovensku

Ako ďalej povedal pre agentúru SITA, košíky sa tam vyrábali v takmer každom dome. Aj preto bola v obci zriadená expozícia košikárstva.

Gallik začínal ako malý chlapec výrobou prútených rybičiek, v roku 2018 vyrobil najväčší prútený košík na Slovensku, bol vysoký 260 centimetrov. Po desaťročiach praxe vie, že prúty na korbáč musia byť dobre ohybné, aby sa nezlomil.

Zobraziť fotogalériu k článku:
Košikár Stanislav Gallik (fotografie)



Korbáče sa podľa Gallika dajú robiť rôzne. "Môže byť vrkočový zo šiestich prútov, klasický z ôsmich prútov, ale aj s lemovkou, čipkou. Dajú sa odlíšiť aj farebne," priblížil. Kým vrkočový korbáč sa podľa neho ohýba jedným smerom, klasický na každú stranu.

Najlepšie sa podľa jeho slov robí korbáč dvom ľuďom. "Jeden ho drží, druhý prepletá. Jednému sa pracuje ťažko, pretože každý korbáč, kým ho neukončíte, má tendenciu sa rozpliesť. Musíte ho pri výrobe držať pevne v ruke," poznamenal popradský remeselník.

Plietla takmer celá dedina

Košikárske umenie odpozoroval Gallik od svojich rodičov. V Lackovej pred desaťročiami plietla takmer celá dedina, ženy i muži.

"Ženy robili iné typy košíkov, muži iné. Boli silnejší, a tak pracovali so silnejšími prútmi, vyrábali väčšie košíky, napríklad tie na prádlo," zaspomínal si Popradčan.

Deti boli súčasťou tohto zvyku."Keďže po večeroch ešte nebola veľmi televízia, my deti sme sa hrali pri rodičoch. Oni vypletali košíky a my sme si z tých zbytkov vyrábali vláčiky, potom sme vypletali trojuholníky, rybičky," opísal Gallik.



Postupne sa naučil jednoduchšie výtvory a neskôr si urobil prvý košík. Dočasnú bodku za remeslom však dalo štúdium. Aj v samotnej Lackovej sa však podľa neho dostalo košikárstvo do ústrania. "Prestalo sa toto remeslo učiť, respektíve prestali ho robiť. Staré generácie vymreli, takže fakticky v Lackovej už teraz nerobí nikto toto remeslo," skonštatoval. On sa však po rokoch, už ako ženatý chlap, k nemu vrátil.

"Bol som na jednej fare a tam mali prútené kreslá, páčili sa mi. Prišiel som raz domov a povedal otcovi, že by som si také prútené kreslo chcel vyrobiť. On mi povedal, že ak mu pomôžem, urobíme ho," zaspomínal si remeselník. A tak vyrobili prvé kreslá, ďalšie si vyrobil sám. "Tie mám do dnešného dňa na terase, majú už viac ako 40 rokov," dodal.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: