Ležiaci útočník (uprostred) na ulici Zelená v mestskej časti Martin - Priekopa, kde bol dostihnutý, po útoku na žiakov a pracovníkov školy na Spojenej škole na Ulici M. R. Štefánika vo Vrútkach. Martin, 11. jún 2020. Foto: SITA/Milo Fabian
Pre agentúru SITA to v súvislosti s útokom vo Vrútkach zo štvrtka 11. júna uviedla psychologička Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Od strachu až po hnev
Takáto situácia totiž môže byť spúšťačom rôznych reakcií, a to od strachu a bezmocnosti, až po hnev či paradoxné prejavy.Hoci sa reakcie traumatizovaných ľudí často môžu zvonku javiť ako nelogické, či dokonca „bláznivé“, ide pritom o normálne správanie.
Zobraziť fotogalériu k článku:
Útok na základnej škole vo Vrútkach (fotografie)
Smiková dodala, že deti po prežití takejto udalosti potrebujú byť v bezpečnom a známom prostredí s ľuďmi, ktorých poznajú a veria im.
Smiková poznamenala, že uvedená udalosť vážne narušila predpoklad, že škola je za normálnych okolností miestom, kde je zaistené fyzické bezpečie. Extrémne násilie namierené voči učiteľom a žiakom je totiž stresorom, ktorý je neočakávaný.
Reakcie sú prirodzené a normálne
Dieťa ani dospelý nemá nad ním kontrolu či vybudované naučené vzorce správania, ktoré by mu v tej chvíli pomohli situáciu zvládnuť.Ako ďalej psychologička dodala, takáto situácia môže byť spúšťačom strachu, bezmocnosti, paralyzovaného správania alebo, naopak, hnevu, agresie, plaču či paradoxných reakcií.
„Reakcie traumatizovaných ľudí sa môžu zvonku javiť nelogické, nezmyselné alebo dokonca bláznivé. V skutočnosti sú ich reakcie prirodzenou a normálnou odpoveďou na ‚nenormálne skúsenosti‘. Keď ide o ohrozenie života, organizmus zapne špeciálne mechanizmy, ktoré umožnia prežitie,“ vysvetlila.
Uviedla, že po uplynutí nebezpečenstva nie sú dané mechanizmy funkčné, avšak pri traume to organizmus nemusí rozpoznať a funguje v stave ohrozenia ďalej.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane:
