Spisovatel Tomáš Galierik a riaditeľka kysuckej knižnice Katarína Borisová. Foto: www.facebook.com
„Poznám lokality, kde stoja pamätníky údajných obetí a padlých vojny, ale už sa zabudlo, že išlo o pamätníky masakrov a obeťami boli celé rodiny a deti. Poznáme mnoho lokalít, kde sa odohrávali besnenia a vypálenia celých osád alebo dedín. Čadca nie je typickým miestom, ktoré sa nám spája s udalosťami z 2. svetovej vojny,“ vraví na margo mesta, kde sa odohráva dej jeho knihy. Dodal, že by sa táto situácia mohla zmeniť, ak by sa zmenil prístup manažmentu cestovného ruchu, prípadne prístup k temnému turizmu.
Temný turizmus je dôležitý
„Temný turizmus nemusí byť ten, ktorý by dehonestoval pamätné miesta tragédií. Má aj svoju pietnu podobu,“ zdôraznil. Osobne ho považuje za dôležitý, pretože nedovoľuje zabudnúť. „Iné je, ak je história zabúdaná zámerne, alebo sa mnohé hodnotné informácie a fakty jednoducho nevyužívajú, lebo nie je kým, alebo nie je ,na čoʻ,“ povedal Galierik s tým, že k historickému dedičstvu jestvujú naozaj rôzne prístupy. Neraz je to ale o tom, že neexistuje dôsledný výskum a následne spôsob, ako tému uchopiť.Inšpirácií na napísanie historickej knihy dokáže podľa Galierikových slov autor nájsť mnoho. „Sú mnohé archívy, zdroje, ale aj nevypovedané a nevydané rodinné príbehy. K rozbehnutiu práce a rešerši mi nepochybne prispel dedko z Horného Vadičova, ktorý napísal za života mimoriadne cenné pamäte. Aj z jeho rozprávania som mal nejakú predstavu o živote počas vojny a o živote po vojne, keď boli lesy posiate mŕtvolami a muníciou,“ vraví.
Dodal, že zdrojov možno nájsť viacero, a je šťastím pracovať na historickej knihe, ak má autor šťastie na skvelých ľudí a ochotnú pomoc. „Získať niektoré dobové knihy, pokojne knihy zachytávajúce bežný deň rodiny v roku 1942 je možno nezaujímavé, no aj v nevojnovom čítaní je ukryté veľa. Pomohli knihy vzácne, nedostupné a antikvariátové. Na jednej strane je venovať sa písaniu, zdrojom a informátorom a na druhej strane je dobré získať istotu aj tak, že vašej práci venujú svoj čas odborníci a zamerajú sa na nedostatky, či nepravdivé tvrdenia,“ podotkol Galierik.
Pomoc nebola samozrejmá
V tomto smere ocenil pomoc Pamiatkovému úradu aj niektorých historikov, vďaka ktorým sa mu podarilo získať odborný názor a usmernenie v miestach, kde by si sám zrejme nevystačil.„Nehovorím, že pomoc bola samozrejmá. Bol som často odmietnutý, avšak nakoniec si vážim pomoc všetkých, ktorí akokoľvek k výsledku prispeli,“ dodal s tým, že kým príprava podkladov na danú knihu prebiehala zhruba dva roky, po pol roku písania príbehu smerovala do prvých vydavateľstiev.
„Na spojenie toľkých faktov, udalostí a drobností neexistoval jeden príbeh. Tmelom pre množstvo detailov je fiktívna postava. No i tá je vyskladaná z mnohých iných osudov detí a rodín. Ústredná postava je fikciou, avšak je tým dôležitým spojením množstva detailov, skutočných udalostí, ľudí, mien, javov, aj dátumov. Denníky Kitty Weichherz, židovského dievčaťa žijúceho v Čadci počas vojny, boli jednou z viacerých inšpirácií a zdrojov udalostí a drobností, aké bežne čitateľ prehliadne. Mojou snahou bolo čo najdôkladnejšie rekonštruovať bežné dni, ale najmä svet a myšlienky detí,“ vraví Galierik.
Ozrejmil tiež, že Kitty Weichherz je skutočná postava, ktorá sa, rovnako ako jej otec, narodila v Turzovke a s rodičmi žila v Bratislave. Zhoršujúca sa situácia a silnejúce protižidovské nálady v Bratislave viedli k tomu, že sa presťahovali do Čadce, k strýkovi, ktorý vlastnil likérku a udržiaval rodinu pri živote.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane:
