31.12.2025 (SITA.sk) - Kaštieľ v obci Toporec v okrese Kežmarok, ktorý bol v minulosti sídlom šľachtického rodu Gőrgeyovcov, nadobúda podobu z obdobia svojej slávy. Na jeho obnove pracuje už viac ako desaťročie miestne občianske združenie, ktoré sa ho rozhodlo zachrániť ho pred kompletnou devastáciou.

Obývaný bol od prelomu 13. a 14. storočia, no v 20. storočí ho postihol rovnaký osud, ako mnohé ďalšie. Jeho majitelia sa ho v roku 1948 museli vzdať, keď kaštieľ prešiel do vlastníctva štátu. S výstavbou kaštieľa sa začalo koncom 13. storočia.

Obnova kaštieľa

Pozostával z takmer troch desiatok miestností, v jeho rytierskej sále boli vystavené stovky kusov jeleních parohov, staré zbrane i ďalšie starožitnosti. Pri kaštieli sa nachádzala záhrada, park s množstvom stromov, jazero, fontány i hospodárska časť a ovocný sad. Po celé stáročia boli vlastníkmi kaštieľa spomínaní Gőrgeyovci.

„Ide o jeden z najstarších šľachtických rodov na Hornom Spiši. Boli to pôvodom Sasi. Prišli sem zo Spišského Hrhova, kde sa usadili na základe pozvania od kráľa Bela IV., aby pomohli s osídľovaním Horného Spiša, ktorý bol po nájazde Tatárov vyplienený. Za svoje zásluhy dostali od kráľa územie, ako sa píše, od Čierneho lesa až po rieku Dunajec. Predpokladám, že aj Levočské vrchy, takže v podstate celé toto údolie. Tu si napokon postavili kaštieľ,“ opísal pre SITA Slavomír Regec z občianskeho združenia Astra.

Spolu s bratrancom Rastislavom Regecom sa do obnovy kaštieľa pustili v roku 2011. Keď v roku 1943 zomrel majiteľ kaštieľa Albert Gőrgey (1882-1943), ostala v ňom bývať jeho manželka. V roku 1948, v čase znárodnenia, však rodina o kaštieľ prišla.

Zámery v rámci obnovy

„Albertova manželka žila v Levoči, v jednom z meštianskych domov. Jedna dcéra bola vydatá na Slovensku, druhá v Maďarsku. Ich potomkovia ešte žijú, sme s nimi v kontakte. Komunikujeme spolu a riešime s nimi aj všetky zámery v rámci obnovy,“ priblížil S. Regec. Priestory kaštieľa síce istý čas obývali iní, neskôr si ich podľa jeho slov zobrali štátne majetky a vytvorili veľké hospodárstvo.

„Budovu využívali pre svoje kancelárie, zázemie či sklady. Ešte istý čas slúžila aj pre rôzne spoločenské akcie, ako boli svadby či väčšie stretnutia. A potom už len budova pustla,“ doplnil. Stavbu napokon ponechali svojmu osudu, do kaštieľa zatekala voda a následne sa na ňom zrútila strecha a časť muriva.

„Väčšina z podlaží bola prepadnutá cez dve poschodia až na prízemie. Keď sme si to my, ako občianske združenie, v roku 2011 prevzali, vyzeralo to tak, že sa to celé rozsype,“ zaspomínal si S. Regec. Spolu s bratrancom nechceli ako rodáci dopustiť, aby pamiatka celá spadla.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: