Nikto z rodiny neprežil
„Nikto o nich nič nevedel. Neviem teda, či zahynuli hneď po príchode po selekcii, alebo tam prežili viac dní či týždňov. Nikto nepoznal ich a ani ony nikoho nepoznali. Pochádzali totiž z dediny, a do vzdialenejšej dediny nechodievali ani na veľké sviatky,“ vysvetlil Haber, ktorý sa narodil v roku 1948 v Michalovciach. Jeho mama bola z Vranova, otec z obce neďaleko Humenného, Topoľovky.
„Mamka pochádzala z troch súrodencov, holokaust prežila z rodiny len ona. Otec bol z piatich súrodencov, z veľkej rodiny prežil rovnako iba on sám,“ približuje Haber. Rodina jeho mamy mala výnimku a mohla tak do roku 1944 ostať doma, na východnom Slovensku.
„Keď vyšlo nariadenie, že na východnom Slovensku nesmie ostať žiaden Žid, deportovali ich do Serede. Odtiaľ bola mamka s rodičmi deportovaná do Auschwitzu. Jej rodičia tam zahynuli. Jej brat, ktorý študoval židovskú ješivu (vyššia židovská škola, pozn. red.) v Nitre bol ako študent deportovaný osobitne spolu s ďalšími študentmi a tiež neprežil. Mamička si prešla viacerými koncentračnými tábormi, prežila pochod smrti. Keď sa nachádzala v tábore Bergen-Belsen bola úplne na pokraji síl, vážila 25 kilogramov, mala škvrnitý týfus. Cez Červený kríž sa dostala do Švédska, kde ju liečili. Po vyše roku ju tam postavili na nohy a na Slovensko sa vrátila v roku 1946 ako 21-ročná, prišla do Vranova, kde už ale nikoho nenašla. Mala 21 rokov,“ opísal ďalej Haber.
V roku 1947 sa zoznámila s budúcim manželom, ktorý prežil vojnu v úkrytoch. To, že mama prežila koncentračný tábor, vedel Haber spolu so svojou sestrou odmala. Rovnako poznali príbeh svojej rodiny. „Nebolo to u nás tabu,“ poznamenal.
Pietna spomienka
Už niekoľko rokov prichádza na pietnu spomienku so svojimi študentmi aj pedagóg Vladimír Andráš zo Strednej odbornej školy polytechnickej J. A. Baťu vo Svite, ktorý sa venuje výskumu židovských dievčat z Popradu a okolia v prvom transporte. Tých bolo podľa jeho slov šesťdesiat.„Postupne sme zatiaľ zistili, že z koncentračného tábora sa vrátilo sedem z nich, máme ich príbehy zdokumentované,“ povedal pre SITA. V tomto roku sa jeho študenti zamerali na Popradčanku Lenku Groschlerovú (1920-2011), ktorá bola v prvom transporte so svojou sestrou Hedou.
„Chodila do židovskej ľudovej školy, mala rada Tatry, lyžovala, chodila na turistiku, mala tu svoje kamarátky a potom prišlo to zlé obdobie, keď ju vytrhli zo života,“ poznamenal. Na vyučovanie danej témy využíva podľa jeho slov aj pamätné dni spojené s holokaustom. Intenzívnej edukácii sa venuje rovnako Múzeum holokaustu v Seredi, ktorého pracovníci prichádzajú za študentmi aj do regiónov.
„Holokaust bol najväčším zlyhaním demokracie v novodobých dejinách. Pomaly už neexistujú priamy preživší a svedkovia, ktorí by mohli o tom hovoriť. Našou úlohou je, aby sa na to, čo prežili, nezabudlo, a rovnako, aby sa nezabudlo ani na obete,“ poznamenal Korčok. Zároveň pripomína, že mnohí prežili vďaka pomoci dobrých ľudí. „Nie sú len zlí ľudia, sú aj dobrí, záleží len od nás, na ktorú stranu sa postavíme,“ skonštatoval.
Zdroj: SITA.sk - Od prvého transportu Židov uplynulo už 84 rokov, svedkovia a pamätníci postupne odchádzajú © SITA Všetky práva vyhradené.
