Pokrievky hlavy spájané s tradičnou svadbou na Spiši vystavené počas podujatia venovaného Týždňu manželstva vo februári v Podtatranskom múzeu v Poprade. Foto: SITA/Mária Frisová
Máj – lásky čas. Aj takýto prívlastok má piaty mesiac roka, ktorý býva v súčasnosti preferovaný pri výbere termínu svadby. V minulosti bol ale považovaný za veľmi nešťastný pre jej organizovanie. To platilo ešte aj v 30. rokoch minulého storočia.
Ako vysvetlil etnológ Adam Benko z popradského pracoviska Krajského pamiatkového úradu Prešov, práve jarné a letné mesiace si vyžadovali najviac práce na poliach. Rovnako predstavoval máj starý pohanský mesiac, v ktorom pohania slávili svoje sviatky mŕtvych.
Kým odmietavý postoj k svadbám v máji v minulosti bol rovnaký, priebeh svadieb v jednotlivých lokalitách nielen na Slovensku, ale aj na Spiši, sa podľa etnológa Benka líšil. "To, čo mohlo byť v jednej dedine povinné, bolo v inej zakázané. Svadba bola plná lokálnych miestnych obyčajov, ich dodržiavanie bolo prísne strážené," zdôraznil.
Tradičnou farbou svadobných šiat nevesty bola podľa jeho slov v niektorých oblastiach ešte v druhej polovici 20. storočia zelená farba. "Ak nebola nevesta celá v zelenom, mala mať aspoň zelenú sukňu či doplnky v podobe zelených rastlín. Zelená symbolizovala čistotu a mladosť nevesty. Zlom nastal na konci 19. storočia, pod nátlakom mesta sa postupne začala presadzovať biela ako svadobná, či sviatočná," uviedol.
Najstaršia kúpno-predajná zmluva
Hoci v novodobej histórii sa svadba spája s romantickými predstavami, etnológ spod Tatier pripomína, že ide o najstaršiu kúpno-predajnú zmluvu. "V dávnej minulosti mal pojem "vydať sa" dosť pejoratívny význam, pretože v zmysle tej kúpno-predajnej zmluvy mali rodičia ženícha povinnosť zaplatiť a rodičia nevesty povinnosť vydať ju. Samozrejme, ak muž na kúpu nemal peniaze, bežný bol aj únos. Keď ho žena prestala baviť, nasledovalo takzvané prepustenie zo služby, proti čomu Cirkev veľmi bojovala," ozrejmil.Aj keď bol predaj neviest od 11. storočia zakázaný, pripomenul, že ešte v 17. a 18. storočí sa v rusínskych obciach na východnom Slovensku konali takzvané dievčenské jarmoky. "Pokiaľ však mladí, či obe rodiny nemali peniaze na honosnú svadbu, predstierali len únos nevesty. To sa zachovalo do súčasnosti v podobe zvyku na niektorých svadbách spočívajúcom v únose nevesty," vysvetlil.
Profesionálne dohadzovačky
Na lásku sa v minulosti nehľadelo, prvoradý bol majetok. "Kto mal šťastie, lásku si v manželskom zväzku aj neskôr našiel. No svadbou malo dôjsť predovšetkým k zväčšeniu majetku, uceleniu pozemkov. Nevestina matka preto veľmi nerada videla chudobného ženícha," opísal Benko.Zlom nastal podľa jeho slov na konci 19. storočia, keď sa postupne začalo hľadieť aj na potreby mladých. Veľký podiel na svadbách však mali dlhodobo takzvané dohadzovačky.
"Dnes by sme mohli povedať, že ide o klebetnice, ktoré nemajú nič na robote, iba sedia za oknom. V minulosti to bolo doslova povolanie. Ženy - dohadzovačky sledovali kto a ako vyrastá, akú má povahu, a keď nadišiel vek na sobáš, snažili sa matke pomôcť vybrať správneho ženícha alebo správnu nevestu. Museli mať tiež perfektný prehľad o tom, kto a kde má roľu. Pokiaľ sa im to podarilo, teda svadba sa konala, dostali za to aj zaplatené," dodal etnológ.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane:
