22.7.2026 (SITA.sk) - Od začiatku vojny vykonali v nemocnici takmer 60-tisíc operácií. Mnohí pacienti podstupujú aj dvadsať zákrokov za jediný týždeň.

Je deväť hodín ráno a na operačných sálach centrálnej nemocnice v ukrajinskom Dnipre už prebehli tri amputácie. Chirurg drží skalpel, na okamih ním vo vzduchu naznačí kríž a potom sa ponorí do roztrhaného tkaniva mladého vojaka. Dvadsaťsedemročnému mužovi zničil obe nohy ruský dron. Takto sa začína ďalší bežný deň v nemocnici, ktorá sa od ruskej invázie v roku 2022 stala hlavným centrom pre ranených vojakov aj civilistov z východu a juhu Ukrajiny.

Riaditeľ nemocnice Serhij Ryženko denne prechádza oddeleniami a dohliada na 50 až 100 operácií. Tok pacientov neutícha, mení sa však charakter zranení. Kým na začiatku vojny dominovali strelné poranenia, dnes lekári čoraz častejšie operujú obete dronov, rakiet a navádzaných bômb. „Telo je roztrhané na kusy, kusy mäsa sú vytrhnuté, kosti rozdrvené - všetko sa deje spôsobom, ktorý robí ich záchranu takmer nemožnou,“ opisuje Ryženko.

Napriek rokom vojny si personál na utrpenie nezvykol. Po jednej z operácií sa jeden z členov tímu potichu vytratí z pozorovacej miestnosti. „Nikdy si na to nezvyknem,“ zašepká.

Väčšinu pacientov privezú v bezvedomí

Krátko po desiatej sa nemocnica na chvíľu upokojí. V miestnosti pre personál sa mieša vôňa dezinfekcie, cesnaku a kávy. Lekári a sestry si pri čiernom chlebe a čerešniach doprajú niekoľko minút oddychu. Väčšina pacientov však prichádza v kritickom stave - podľa zdravotníkov je až 83 percent prijatých buď v bezvedomí, alebo s otvorenými devastujúcimi zraneniami.

Aj preto sa personál naučil prežiť s pomocou čierneho humoru. Zdravotná sestra Ruslana Vorobiovová rozpráva o prípadoch, ktoré by si väčšina ľudí ani nedokázala predstaviť. „Jednému mužovi trčali von črevá. Držal si ich rukami. Ďalší mal rozbitú hlavu, všetko z nej vytekalo,“ hovorí. Ani po návrate domov však vojna nekončí. „Prídete domov vyčerpaní, ľahnete si, chcete si oddýchnuť... A aj tak sa vám sníva, že niekde vybuchuje...“

Hoci je Dnipro vzdialené viac než sto kilometrov od frontovej línie, aj toto priemyselné mesto sa pravidelne stáva terčom ruských útokov. „Vidíme a vieme, aké následky to všetko môže mať. O to je to desivejšie,“ priznáva Vorobiovová.

Malé ručičky ako symbol nového začiatku

Na opačnom konci nemocnice medzitým prichádza na svet nový život. Gynekologička Oľha Fandejevová práve pomohla pri pôrode dieťaťa. Od začiatku vojny strieda služby medzi traumatológiou a pôrodnicou. Tvrdí, že práve novorodenci jej pomáhajú zvládať psychickú záťaž. „Keď sa pozeráte na mladých chlapcov, ktorým amputovali ruky a nohy, a ráno potom vezmete do rúk tieto malé ručičky, je to nový začiatok. Uvedomíte si, pre čo žijete a pre čo pracujete,“ vysvetľuje.

Po zotmení sa nemocnica opäť zapĺňa sanitkami. Na urgent privážajú muža s obviazanou tvárou, v krku, očiach aj hlave má úlomky dronu. Práve poranenia tváre patria podľa Ryženka medzi najdesivejšie. „Pozriete sa a tam, kde by mal byť človek, kde by mala byť tvár, nie je nič,“ hovorí.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: