24.8.2026 (SITA.sk) - Ako trojročný ešte nemal vlastné husle. Namiesto nich si vzal ramienko na košele a varešku premenil na sláčik. Dnes Marian Urbaník hrá na husliach, ktoré patrili starým vajčovským muzikantom, a spolu s ďalšími hudobníkmi chce zachovať piesne Vadičovskej doliny pre generácie, ktoré prídu po nich. Vzniká CD Muzikanti spod Ľadonhory -  album, za ktorým sa ukrývajú nielen melódie, ale aj skutočné ľudské príbehy.

Niektoré veci zdedíme po rodičoch či starých rodičoch a odložíme ich do skrine. Niektoré používame celý život. A potom sú predmety, pri ktorých ich skutočnú hodnotu nemožno vyjadriť peniazmi. Pre Mariana Urbaníka sú takýmto predmetom husle. Nie sú nové a možno práve v tom spočíva ich čaro. Pred ním na nich totiž hrali starí vajčovskí muzikanti. Keď ich dnes vezme do rúk, nedrží iba hudobný nástroj. „Na nich hrám dodnes, takže doslova držím tú tradíciu a príbehy spred mnohých rokov v rukách,“ hovorí Marian. Má tiež husle po svojom starom otcovi, ktorý bol muzikantom a výborným spevákom.

Práve príbehy ukryté za starými piesňami sú jedným z dôvodov, prečo vzniká projekt Muzikanti spod Ľadonhory.

Husle mal v rukách skôr, ako ich naozaj vlastnil

Marian Urbaník, predník Ľudovej hudby spod Ľadonhory, vyrastal v prostredí, v ktorom bola muzika prirodzenou súčasťou života. „Folklórom a muzikantstvom je prepletený celý môj rodokmeň zo strany maminy aj otca. Obaja sú ešte stále folklórne činní,“ približuje. A zdá sa, že k husliam ho to ťahalo ešte skôr, ako bol dosť veľký na to, aby skutočný nástroj dokázal poriadne udržať.

Keď mal približne tri roky, našiel si vlastné riešenie. Husľami sa stalo ramienko na košele. Sláčikom vareška na varenie. Neskôr dostal od otca svoje prvé skutočné husle. Keď z nich vyrástol, otec mu kúpil nástroj od starých vajčovských muzikantov. A práve na ňom hrá dodnes. Hudba sa tak v jeho prípade neodovzdáva iba prostredníctvom melódií. Putujú s ňou aj nástroje a spomienky.

Niektoré piesne by mohli jednoducho zmiznúť

Ľudová hudba spod Ľadonhory vydala svoje vlastné CD už v roku 2022. Myšlienka ďalšej nahrávky však bola trochu iná. S nápadom na spoločné CD s ďalšími muzikantmi z Vadičova prišiel bývalý člen kapely Ján Vnuk. Mal zozbierané piesne, texty a melódie a chcel, aby sa z nich aspoň niečo zachovalo.

Oslovil preto ďalších muzikantov z Vadičovskej doliny. „A ako sa hovorí – išli sme do toho,“ spomína Marian. Samotná túžba zaznamenať túto hudbu však bola oveľa staršia. Muzikanti už dlhší čas cítili, že piesne a najmä spôsob, akým sa hrávali, by bolo dobré nahrať. Realizáciu odkladali práca, rodina aj ďalšie muzikantské povinnosti.

Cieľ bol pritom jednoduchý - aby po nich niečo zostalo. Aby si raz niekto mohol vypočuť nielen melódiu, ale aj to, ako znela vajčovská muzika.


Článok pokračuje na nasledujúcej strane: