9.9.2026 (SITA.sk) - Bardejovské židovské pamiatky v súčasnosti lákajú návštevníkov z celého sveta.

Boli to miesta, kde sa pretínala viera, komunitný život, ale aj bezmedzná ľudská tragédia. Unikátne Židovské suburbium v Bardejove sa po desaťročiach podarilo obnoviť vďaka nezlomnej vôli preživšieho holokaust Emila A. Fisha a jeho výboru.

Suburbium predstavuje unikátny urbanistický a architektonický komplex, ktorý patrí k najvýznamnejším pamiatkam židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku. Vznikalo na konci 18. a v priebehu 19. storočia, zahŕňa synagógu, budovu bývalej školy i budovu rituálnych kúpeľov – mikve.

Detstvo mu vzala vojna i nezmyselné opatrenia

Žije v Spojených štátoch amerických, no narodil sa v Bardejovskej Novej Vsi, ktorá dnes tvorí súčasť Bardejova. Emil Fish prichádza niekoľkokrát ročne do mesta na severovýchode Slovenska, aby dohliadal nad obnovou suburbia, ktoré je odkazom na bohatý a pestrý život židovskej komunity pred vojnou. Spolu s historickým jadrom mesta je od roku 2000 zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

„Môj otec bol pred vojnou úspešný obchodník, mal dostatok prostriedkov a žili sme si dobre," spomína na detstvo Fish, ktorý sa narodil v roku 1935. Samotné reštrikcie namierené proti Židom prišli ešte pred prvými transportmi. O základné ľudské a občianske práva, majetok a slobodu ich pripravil Židovský kódex, ktorý bol prijatý 9. septembra 1941.

„Na začiatku vojny nemal Židov nikto rád a nevedeli sme, čo s nami bude. Zobrali nám všetky práva, nemohli sme podnikať. Keď som chodil do školy, židovské deti museli sedieť oddelene od ostatných. Nemohli sme chodiť do kina, večer sme mali zákaz vychádzania a vstup do parkov bol obmedzený," opisuje 91-ročný Fish postupnú stratu slobody. „Keď som išiel po ulici, stávalo sa, že ma bezdôvodne zbili starší chlapci. Nežilo sa nám ľahko, ale boli sme vďační aj za to, že vôbec žijeme," hovorí.

Videl stovky mŕtvych aj Annu Frankovú

V roku 1942 bolo z Bardejova, kam sa počas vojny presťahovala rodina Emila Fisha, odvlečených približne 80 percent Židov do koncentračných táborov. Jeho rodičia spolu s deťmi sa vtedy transportom vyhli. „Zaobstarali sme si nežidovské doklady. Mali sme dokumenty aj pasy, aj preto mám meno Emil, ktoré nie je židovské, a priezvisko Rybár - Fish. Otecko nám vybavil tieto papiere, no ani to nás v septembri 1944 nezachránilo, zaistilo nás gestapo," rozpráva Fish.

Cez zberný tábor v Seredi rodinu deportovali do Nemecka. Kým deväťročný Emil s mamou a sestrou skončil v tábore Bergen-Belsen, jeho otec v Buchenwalde. „V tábore chýbalo jedlo aj voda a všade vyčíňal týfus. V priebehu šiestich mesiacov tam zomrelo asi 50-tisíc ľudí. Pamätám si všetko. Keď som vyšiel z baraku, videl som stovky mŕtvych tiel ležiacich na tráve a chodníkoch. Vo vedľajšom baraku bola aj Anna Franková so sestrou Margot, ktoré týfusu podľahli. Moja sestra sa nakazila tiež, ale, našťastie, prežila," uvádza s bolesťou.

Po tom, ako britská armáda tábor oslobodila, sa Emil s mamou a sestrou vrátil do Bardejova, zázrakom prežil aj ich otec. No kým pred vojnou žilo v meste viac ako dvetisíc Židov, po jej skončení sa ich sem vrátilo približne tristo. Po nástupe komunizmu však väčšina navrátilcov mesto opustila. Emil Fish odišiel v roku 1949 študovať do Izraela a neskôr vycestoval za rodičmi do Spojených štátov amerických. Trvalo dlhé desaťročia, kým sa na naliehanie svojich detí odhodlal vrátiť do rodného mesta.

V roku 2006 tam založil Bardejovský židovský konzervačný výbor, ktorý si dal za cieľ zachrániť chátrajúce pamiatky a zachovať pamäť pre ďalšie generácie. Práve v tomto roku vyšla v angličtine aj kniha, ktorá je jeho osobným príbehom, píše v nej o detstve, prežití koncentračného tábora, živote po holokauste i o návrate do Bardejova.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: