22.9.2026 (SITA.sk) - Šavarš Karapetjan bol svetovou legendou plutvového plávania, keď sa pred polstoročím vrhol do ľadovej vody za cestujúcimi potopeného trolejbusu. Po záchrannej akcii bojoval o život so sepsou a poškodenými pľúcami.

Od jedného z najpozoruhodnejších záchranných činov v histórii športu uplynulo 50 rokov. Arménsky plutvový plavec Šavarš Karapetjan mal 23 rokov, keď sa trolejbus s približne 90 ľuďmi zrútil do jazera v Jerevane. Karapetjan práve končil 20-kilometrový bežecký tréning s bratom Kamom. Namiesto odpočinku sa vrhol do vody a podarilo sa mu zachrániť 20 ľudí.

„Pamätám si všetko a zároveň si nepamätám nič. Ten zvuk... Bolo to, akoby vybuchla bomba. Prach, hmla, krik,“ spomína po 50 rokoch v rozhovore pre španielsky športový denník Marca. O svojom rozhodnutí skočiť do vody hovorí, že vlastne žiadne nebolo. „Moje telo sa pohlo skôr, než moja myseľ stihla zareagovať. Bol to čistý inštinkt.“ Vedel, že dokáže zadržať dych približne šesť minút, a svojmu bratovi prikázal zostať na hladine a preberať zachránených.

Pod vodou nevidel prakticky nič. „Nulová viditeľnosť. Úplná tma. Kal sa zdvihol z dna a voda bola čierna ako atrament. Nevidel som ani vlastnú ruku pred tvárou,“ opisuje. Nohami rozbil zadné okno trolejbusu, pričom ho sklo porezalo, a opakovane sa ponáral približne desať metrov pod hladinu. „Hľadal som v tme. Dotýkal som sa tiel, chytal ruky, vyťahoval ľudí.“

Najhoršia spomienka však nie je na vyčerpanie, chlad ani nedostatok kyslíka. Pri jednom z posledných ponorov sa Karapetjan vynoril takmer v bezvedomí a až na hladine zistil, že namiesto človeka vytiahol sedadlo. „Mohol som zachrániť ďalšieho človeka. Ten okamih - uvedomenie si, že som urobil chybu, ktorá mohla niekoho stáť život - bol mojím skutočným limitom. O tom sedadle sa mi niekedy stále sníva. Stále to ľutujem.“

Za záchranu zaplatil obrovskú cenu. Z kontaminovanej vody dostal obojstranný zápal pľúc a otravu krvi a 45 dní strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti. „Lekári mi povedali, že chýbalo veľmi málo, aby ma priamo z brehu odviezli do márnice.“ Napriek poškodeniu pľúc sa ešte vrátil k tréningu a pri ďalšej súťaži vytvoril svoj posledný svetový rekord. Následky záchrannej akcie ho však napokon prinútili ukončiť vrcholovú kariéru.

Karapetjan ani po polstoročí neľutuje cenu, ktorú zaplatil. Práve v deň nešťastia mal byť pôvodne na majstrovstvách sveta v nemeckom Hannoveri, ale do reprezentácie sa nedostal a zostal v Jerevane. „Keby som bol v Hannoveri, tých 20 ľudí by zomrelo. Verím, že som tam mal byť.“

Športové úspechy pritom sám nepovažuje za nepodstatné. Spomína 17 svetových a 13 európskych titulov a 11 svetových rekordov. Záchranu ľudí však od nich oddeľuje. „Som hrdý na svoje medaily. Ale to sú tituly. To, čo sa v ten deň stalo pri jazere, bolo niečo iné. Bola to ľudská povinnosť.“

Označenie hrdina preto dodnes prijíma s rozpakmi. „Vo vnútri som iba človek, ktorý urobil to, čo by mal urobiť každý.“ Svoje posolstvo po 50 rokoch zhŕňa ešte jednoduchšie: „Hrdinstvo nie je dar. Je to rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré môže urobiť každý. Len naň musíme byť pripravení. A musíme byť pripravení nie na slávu, ale na obetu.“