23.9.2026 (SITA.sk) - Článok 5 Severoatlantickej zmluvy vznikol ako poistka proti sovietskej hrozbe; za viac než 75 rokov ho NATO použilo iba raz – po útokoch z 11. septembra 2001.

Má len niekoľko viet, no stojí na ňom celá bezpečnostná architektúra NATO. Článok 5 Severoatlantickej zmluvy hovorí, že ozbrojený útok proti jednému členovi aliancie sa považuje za útok proti všetkým. Neznamená však, že po jeho aktivovaní automaticky vypukne spoločná vojna všetkých členov.

Útly dokument, veľká sila

Severoatlantickú zmluvu podpísalo 4. apríla 1949 dvanásť krajín Európy a Severnej Ameriky. Dokument má iba 14 článkov a niečo viac ako tisíc slov. Jeho jadrom bola jednoduchá myšlienka - ak niekoho napadnú, ostatní mu pomôžu.

V začínajúcej studenej vojne išlo o zásadnú poistku. Sovietsky zväz ovládal značnú časť strednej a východnej Európy a západné štáty, stále sa spamätávajúce z druhej svetovej vojny, chceli potenciálnemu protivníkovi ukázať, že útok na jednu krajinu nebude znamenať konflikt iba s ňou.

Charta OSN

Článok 5 vychádza aj z Charty OSN, konkrétne z práva štátov na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Ak je spojenec vojensky napadnutý a požiada o pomoc alebo s ňou súhlasí, ostatní majú povinnosť reagovať.

Zmluva však každému štátu ponecháva rozhodnutie, aké kroky považuje za potrebné. Pomoc preto môže, ale nemusí zahŕňať použitie ozbrojenej sily.

Nie každý incident pritom automaticky spadá pod článok 5. Za ozbrojený útok sa môže považovať klasická invázia, ale za určitých okolností aj významný kybernetický či hybridný útok alebo útok súvisiaci s vesmírom. Posudzuje sa vždy konkrétny prípad.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: