16.11.2026 (SITA.sk) - Pri mierových rokovaniach sa opakovane rieši, čo všetko by mal Západ a Ukrajina obetovať, aby Moskva súhlasila s ukončením vojny. Skúsme však obrátiť otázku: Prečo by podmienky nemala plniť predovšetkým krajina, ktorá vojnu rozpútala?
Rusko má požiadavky. Chce ukrajinské územia, ktoré ani po takmer piatich rokoch rozsiahlej vojny nedokázalo celé obsadiť. Chce obmedziť ukrajinskú armádu, zastaviť rozširovanie NATO a vrátiť rozmiestnenie aliančných síl vo východnej Európe do pomerov spred desaťročí.
Popritom sa vedú diskusie o návrate ruských športovcov do medzinárodných súťaží a o budúcom uvoľňovaní sankcií. Pri pohľade na tento zoznam vzniká otázka: Rokujeme o ukončení ruskej agresie alebo o tom, koľko ďalších ústupkov treba Moskve ponúknuť, aby bola ochotná prestať útočiť?
Obrátenie vyjednávacích pozícií
Skúsme si na chvíľu predstaviť, že by sa vyjednávacie pozície obrátili. Ukrajina by požadovala, aby Rusko odovzdalo časť svojho územia ako náhradu za zničené ukrajinské mestá. Aby zredukovalo vlastnú armádu, vzdalo sa časti raketového arzenálu a súhlasilo s medzinárodnou kontrolou svojich vojenských kapacít. Aby odstránilo jednotky a zbrane z oblastí, odkiaľ môže ohrozovať susedov. Moskva by takéto návrhy nepochybne označila za neprijateľné zasahovanie do svojej suverenity. Prečo sa však podobné zásahy do suverenity Ukrajiny tak často objavujú na zozname ruských požiadaviek?Samozrejme, požadovať od Ruska odovzdanie medzinárodne uznaného ruského územia by nebolo spravodlivým ani právne presvedčivým riešením. Práve v tom však spočíva pointa tohto myšlienkového experimentu. Ak je absurdné žiadať, aby Rusko odovzdalo vlastné územie, prečo má byť prijateľné, aby Ukrajina odovzdala svoje? A ak Moskva tvrdí, že potrebuje bezpečnostné záruky, prečo by nemala akceptovať rovnako dôveryhodné záruky pre krajinu, ktorú sama napadla? Mier založený na tom, že jedna strana získa cudzie územie a druhá stratí schopnosť brániť sa, môže byť skôr prestávkou pred ďalšou vojnou než jej definitívnym koncom.
Hospodárske dôsledky vojny
Podobnú logiku možno uplatniť aj na hospodárske dôsledky vojny. Rusko spôsobilo Ukrajine obrovské škody, no pri úvahách o budúcich vzťahoch sa často skôr rieši, za akých podmienok by bolo možné zrušiť sankcie. Nemala by byť základnou podmienkou ich zmierňovania najprv náhrada škôd?Namiesto predčasného návratu k bežnému obchodovaniu by sa mohlo dôslednejšie hovoriť o využití zmrazených ruských aktív a výnosov z nich na obnovu Ukrajiny. A prečo neotvoriť aj otázku, akú zodpovednosť majú niesť veľké ruské energetické spoločnosti, ako Rosnefť, Lukoil či Gazprom, ktorých príjmy pomáhajú financovať ruský štát? Priama európska správa nad týmito podnikmi by bola právne aj prakticky mimoriadne problematická, ale tlak na ich príjmy a financovanie je legitímnou súčasťou sankčnej politiky.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane: