Modrotlačiarenska dielňa v Hranovnici bola populárna, fungovala 150 rokov (video+foto)

Vlastný vzorkovník

Mal vytvorený vlastný vzorkovník. V tom čase mal región, či samotné rodiny v dedinách svoj vlastný zdroj. Elemír sa špecializoval predovšetkým na tlač važeckých sukní i modrotlač s červeným nádychom pre ženy vo Vernári.

"Ženy si po príchode do dielne vybrali vzor zo vzorkovníka. Potom sa na ešte nezafarbené biele plátno pripla ciacha, išlo o medené pliešky s číslom. Druhý pliešok s totožným číslom dostala žena domov. Keď sa po dvoch až štyroch týždňoch vrátila, podľa neho jej odovzdali zafarbené plátno a objednávky sa tak nepomiešali," vysvetlil etnológ.

Formy na tlačenie vzorov na plátno

Na tlač používal Montško drevené, plieškové i kombinované matrice. Išlo o formy na tlačenie vzorov na plátno.

"Elemírová zbierka foriem má v súčasnosti viac ako 980 kusov. Jedná sa o najväčšiu zbierku modrotlačových foriem z jednej dielne na Slovensku, a to aj napriek tomu, že mnoho z nich porozdával rodine. Pôvodne ich mohlo byť aj cez tisíc," ozrejmil Benko.

Uvedené matrice spolu s dvoma vzorkovnicami uchováva Podtatranské múzeum v Poprade. Montško pracoval s plátnom a matricami podľa Benka vždy na veľkom mäkkom stole.

"Je dôležité, aby bol mäkký, aby sa matrice lepšie pritlačili, ale zároveň nie úplne mäkký, aby neodskočili," vysvetlil.

Zobraziť fotogalériu k článku:
Bývalá modrotlačiarenska dielňa v Hranovnici (fotografie)

Zdĺhavé farbenie plátna

Samotné farbenie plátna bolo podľa jeho slov zdĺhavé. Ako vysvetlil, čisté biele plátno sa najprv muselo vyvariť, riadne naškrobiť a vyžehliť. Potom sa potlačilo vzorom a namáčalo do farbiva, a to hneď niekoľkokrát.

"Jedno namáčanie trvá 30 minút, následne sa celé plátno vytiahne, vyoxiduje a znova ponorí. Montško farbil na 14 potopení," opísal etnológ, ktorý sa sám už niekoľko rokov venuje modrotlačiarenskemu remeslu.

Lesk takto potlačenému plátnu dodalo podľa jeho slov mangľovanie na veľkom mangli umiestnenom v stodole pri dielni. Fungoval na konský pohon na princípe gápľa.

Mangeľ sa podarilo zachrániť

"Kôň tam chodil dookola, a aby sa mu nezatočila hlava, prikladali mu na oči dva klobúky. Žehlilo sa tak nie teplom, ale vytvoreným tlakom na mangľovaciu plochu," priblížil Benko. Mangeľ sa podľa jeho slov podarilo zachrániť, od roku 2019 je po konzervačných prácach plne funkčný.

"Má jedenásť metrov a ide o najväčší mangeľ svojho druhu na Slovensku a možno aj v Európe či vo svete. Je to zároveň najväčším zbierkovým predmetom Podtatranského múzea," dodal.

Znárodňovanie podnikov

Hoci sa Elemírovi Montškovi darilo, aj jemu zmenil život rok 1948. Malé podniky boli v tom čase znárodňované, ľuďom odoberali živnosti a koncesie. Aj Montško sa musel zriecť modrotlače.

"Niesol to veľmi ťažko. Bol nútený vstúpiť do družstva Kroj. Mohol síce naďalej pracovať ako modrotlačiar, ale mal presne stanovenú kvótu, teda koľko plátna a za aký čas mal zafarbiť pre Ústredie ľudovej a umeleckej výroby (UĽUV). Samozrejme, to všetko za najnižšiu sumu," uviedol Benko.

Montško prišiel aj o svojho koňa

Na farbenie plátna pre ľudí v okolí mimo zákazky družstva mu tak už veľa času neostávalo. Po roku 1953 prišiel aj o svojho koňa, musel ho odovzdať poľnohospodárskemu družstvu.

"Tým, že sa koník celý život iba točil dookola v stodole, a zrazu mal ťahať ťažké stroje na lúke, dopadlo to tak, že po necelom roku to už nevydržal," dodal.

Montško zomrel v roku 1974 bezdetný, testament nezanechal. Jeho smrťou bola ukončená aj činnosť modrotlačiarenskej dielne. Objekt s celým vybavením odkúpilo v roku 1980 Podtatranské múzeum v Poprade. V rovnakom roku bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2003 prešiel napokon objekt modrotlačiarne pod správu obce, vybavenie ostalo v múzeu.