25.3.2026 (SITA.sk) - Pod Tatrami si v týchto dňoch pripomínajú 84. výročie prvého transportu Židov zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz. Ten vyrazil z popradskej železničnej stanice večer 25. marca 1942. V dobytčích vagónoch bolo 999 mladých žien a dievčat vo veku od 16 rokov, vrátilo sa z nich približne dvadsať.

Slovensko bolo prvou krajinou s deportáciami po Nemecku

V súčasnosti už na Slovensku podľa vedúceho Múzea holokaustu v Seredi Martina Korčoka nenájdeme žiadnu preživšiu, a pravdepodobne ani nikoho z prvej vlny deportácií, v rámci ktorej bolo v 57 transportoch vyvezených takmer 58-tisíc ľudí. Celkovo podľa jeho slov žije už len približne dvesto tých, ktorí prežili druhú vlnu deportácií alebo sa im podarilo zachrániť ukrývaním sa.

Vojnová Slovenská republika bola vôbec prvou krajinou po nacistickom Nemecku, ktorá spustila masové deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Išlo podľa Korčoka o štátom organizovanú fyzickú likvidáciu Židov nacistami a ich prisluhovačmi.

„Každý jeden človek, ktorý sa narodil ako Žid, bol na základe rasy určený na smrť, bez výnimky,“ pripomína. Transportom židovských dievčat a žien z Popradu 25. marca 1942 predstavitelia vtedajšieho štátu spustili deportácie realizované v dvoch vlnách. Prvá trvala od marca do októbra 1942, druhá od septembra 1944. Celý tento tragický proces sa opieral o protižidovskú legislatívu prijatú 9. septembra 1941, známu ako Židovský kódex. Tá podľa Korčoka zostáva mementom zlyhania ľudskosti a štátnej moci.

Svedkovia transportov však pomaly odchádzajú. „Prvú vlnu prežilo len niekoľko sto ľudí, z ktorých už na Slovensku s najväčšou pravdepodobnosťou nežije nikto,“ poznamenal vedúci Múzea holokaustu v Seredi.

200 preživších z druhej vlny

Ostalo podľa jeho slov približne 200 preživších z druhej vlny, ktorí sa počas nej ukrývali na území Slovenska alebo Maďarska. Svedectvá mnohých sa zachovali aj vďaka Dokumentačnému stredisku holokaustu. Medzi nimi Matildy Hraboveckej, rodenej Friedmannovej (1924 – 2015), z Prešova, ktorá bola v prvom transporte.

„Keď sme prišli do Osvienčimu, všetko sme museli nechať bokom. Všetky nás vyzliekli, ostrihali. Tie nadávky aj údery, to bolo po prvýkrát už vtedy. Dostali sme uniformy po Červenoarmejcoch, ktorí tam zahynuli. Boli sme prvými väzňami vyhladzovacieho koncentračného tábora Osvienčim,“ hovorí vo videonahrávke Hrabovecká, ktorá mala v čase deportácie sedemnásť rokov.

Uctiť si obete holokaustu prichádzajú každoročne na železničnú stanicu v Poprade ich potomkovia. V stredu bol medzi nimi aj člen Židovskej náboženskej obce v Košiciach Peter Haber (77). V prvom transporte skončili dve sestry jeho otca. Zistil to iba náhodou, po mnohých rokoch.

„Pozeral som si zoznam deportovaných v prvom transporte. Hľadal som v ňom totiž mamičkinu sestru, no nenašiel som ju, zrejme bola odvlečená v jednom z nasledujúcich transportov. Zrazu mi padol zrak na dve mená uvedené nižšie na zozname, išlo o otcove sestry. Boli tam aj ich dátumy narodenia a bydlisko. Nebohý otec počas svojho života predpokladal, že sestry skončili spolu s jeho bratmi aj rodičmi v Sobibore. Pravdu o tom, že boli v prvom transporte, sa už počas života nedozvedel,“ opísal pre SITA. Dievčatá a ženy z prvého transportu, ktoré holokaust prežili, si podľa jeho slov na sestry, jeho tety, po vojne nepamätali.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: