24.8.2026 (SITA.sk) - Vladislav Polony, ktorému v Nitrianskom Pravne nikto nepovie inak ako Vladko, nastúpil do COOP Jednoty prvý raz hneď po škole.

Po pár rokoch odišiel, aby si vyskúšal prácu vo fabrike aj v inom obchodnom reťazci, no napokon sa vrátil tam, kde sa cíti doma. Dnes sa v TEMPO Supermarkete stará o ovocie, zeleninu, má pod palcom aj pivo, pomáha zákazníkom, kolegyniam aj novým predavačom v iných predajniach. Pozná ho celá dedina a pokojne by v spotrebnom družstve mohol zastávať aj neoficiálnu funkciu manažéra šťastia.

Keď Vladko ráno vyjde z domu, približne za osem minút je v TEMPO Supermarkete v Nitrianskom Pravne. Pracuje tam, kde žije, medzi ľuďmi, ktorých pozná. "Som vďačný, že mám prácu doma. Stačí prejsť pár minút peši a som v predajni," hovorí s radosťou. Do nedávno vynoveného supermarketu prichádzajú nielen domáci, ale aj ľudia z okolitých obcí, chatári aj cestujúci. Predajňa je miestom nákupu aj stretávania. Vladkovi vyhovuje práca, pri ktorej môže komunikovať, poradiť a pomôcť. "Som stvorený byť medzi ľuďmi," definuje svoje poslanie 45-ročný "super predavač".

Od priemyslovky k práci medzi ľuďmi

Vladislav Polony pôvodne neštudoval obchod. Absolvoval priemyselnú školu v Handlovej, no technické zameranie mu nesadlo. Ako mladý premýšľal skôr nad aranžovaním kvetov. Po maturite si doplnil vzdelanie v odbore kuchár-čašník. Prax v obsluhe ho bavila a uvedomil si, že potrebuje byť obklopený ľuďmi. "Nevedel by som celý deň stáť vo fabrike pri stroji a robiť stále to isté. Za tie roky človek spozná veľa ľudí a vzniknú z toho aj priateľstvá."

Po získaní výučného listu sa obrátil na COOP Jednotu. Najskôr dostal ponuku na pomocnú prácu v kuchyni v Prievidzi, no chcel byť medzi zákazníkmi. Preto požiadal o miesto v predajni a v roku 2001 nastúpil doma v Nitrianskom Pravne. Prvé týždne boli hektické, asi ako v každom novom zamestnaní. Dostal na starosť ovocie a zeleninu, pivo a minerálne vody. Musel sa naučiť sortiment, pracovné postupy aj to, ako udržať svoj úsek čistý, plný a prehľadný. Pri vykladaní ovocia a zeleniny využil aj cit pre aranžovanie. Potrpí si na to, aby tovar nebol iba vyložený, ale aby dobre vyzeral a zákazník si mal z čoho vyberať.

"Keď je v regáli jedna krabica rozhádzaných banánov, nie je to ono. Keď je tovar pekne uložený a je ho dostatok, ľudí to prirodzene priláka," vysvetľuje. Na roky 2001 až 2007 spomína ako na výnimočné obdobie. Kolegovia sa stretávali aj po práci, chodili sa spolu najesť, porozprávať či spoločne oslavovali. "Boli to najkrajšie roky môjho života. Bol som spokojný, ľudia boli milí a mali sme veľmi dobrý kolektív. Vládla u nás rodinná atmosféra," spomína Vladislav.

Odišiel, aby zistil, kam patrí

V roku 2007 zatúžil po zmene. Nastúpil do obuvníckej fabriky, kde pri veľkom stroji vysekával dielce na topánky. Celé hodiny robil rovnaký úkon. "Bol to omyl. Chcel som vyskúšať zmenu, ale pochopil som, že taká robota nie je pre mňa," priznáva Vladislav bez okolkov. Vo fabrike vydržal približne rok a pol. Neskôr pracoval v inom obchodnom reťazci v Prievidzi, opäť aj s ovocím a zeleninou. Získal skúsenosti, chýbala mu však blízkosť domova. Niektoré zmeny sa končili až okolo polnoci. Keďže nemá auto, domov sa vracal taxíkom alebo prosil o odvoz susedov. Keď ho v roku 2015 bývalá vedúca zavolala späť do Nitrianskeho Pravna, neváhal a ponuku prijal.

"V COOP Jednote sa poznáme, je to rodinnejšie. Vrátil som sa a odvtedy som tu veľmi spokojný. Práca s ľuďmi ma jednoducho napĺňa," podotýka obľúbený predavač. Návrat nebol krokom späť. Priniesol si skúsenosti z ďalších pracovísk a jasnejšie vedomie, aká práca mu vyhovuje. Zistil, že nepotrebuje novú pozíciu, aby sa mohol rozvíjať. Potrebuje pestrú prácu, ľudí a priestor na to, aby mohol byť užitočný.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane: