29.9.2026 (SITA.sk) - Superhlboký vrt na polostrove Kola mal dosiahnuť až 15 kilometrov. Projekt priniesol nečakané poznatky o zemskej kôre, no technické limity napokon ďalší postup zastavili.

Keď Sovietsky zväz v roku 1970 začal na polostrove Kola na severozápade dnešného Ruska s jedným z najambicióznejších geologických projektov svojej doby, cieľom nebolo nájsť ropu ani zemný plyn. Vedci sa chceli dostať do hĺbky 15 kilometrov a získať nové poznatky o dovtedy prakticky nedostupných častiach zemskej kôry.

Superhlboký vrt Kola, známy ako SG-3, sa napokon dostal do hĺbky 12 262 metrov. Túto hranicu dosiahol v roku 1989. Vedcom poskytol možnosť priamo skúmať horniny a fyzikálne podmienky v hĺbkach, o ktorých dovtedy získavali informácie predovšetkým nepriamymi metódami.

Výsledky priniesli viacero prekvapení. Výskumníci získali nové poznatky o vrstvení hornín, rozsiahlych puklinách a prítomnosti tekutín v hlbokých častiach kôry. Zistenia viedli aj k prehodnoteniu predstáv o teplotných a tlakových podmienkach hlboko pod povrchom.

Španielsky denník AS medzi najpozoruhodnejšie nálezy zaraďuje vodu v hĺbkach, kde ju vedci neočakávali. Píše tiež o mikrofosíliách jednobunkových organizmov starých viac ako dve miliardy rokov, ktoré sa našli niekoľko kilometrov pod povrchom. Horniny vo veľkých hĺbkach mali byť zároveň pórovitejšie a menej husté, než sa predpokladalo.

Jednou z najväčších prekážok sa napokon stala teplota. V hĺbke okolo 12 kilometrov dosahovala približne 180 stupňov Celzia, hoci vedci očakávali približne 100 stupňov. Extrémne podmienky komplikovali vŕtanie a horniny sa pri vysokých teplotách správali inak, než projektanti predpokladali.

Pôvodný cieľ 15 kilometrov tak Sovieti nikdy nedosiahli. Ďalšie vŕtanie bolo pre vysoké teploty a technické problémy považované za neuskutočniteľné a začiatkom 90. rokov sa zastavilo.

Koniec projektu neskôr prispel k vzniku jednej z najznámejších legiend spojenej s vrtom. Rozšíril sa príbeh, podľa ktorého sovietski vedci spustili do hĺbky mikrofón a zaznamenali zvuky pripomínajúce ľudský krik. Vrt preto dostal v populárnych príbehoch prezývku „studňa do pekla“. AS však samotný príbeh opisuje ako mestskú legendu, ktorú šírili najmä senzáciechtivé médiá a niektoré rozhlasové stanice v Spojených štátoch.

Skutočný vedecký význam vrtu je menej fantastický, no podstatnejší. Výskum ukázal, že geologické pomery hlboko v kontinentálnej kôre sú zložitejšie, než naznačovali niektoré dovtedajšie predstavy, a získané údaje sa využívali aj pri ďalšom výskume hlbokých častí Zeme.