17.11.2026 (SITA.sk) - Barbora Bálintová poukázala aj na rozdiel medzi zdravou nostalgiou a škodlivým idealizovaním.
Za tvrdením, že za komunizmu bolo lepšie, môžu stáť spomienky na mladosť, život v plnom zdraví či s jasnými pravidlami.
Psychologička Barbora Bálintová upozornila, že takzvaný spomienkový optimizmus nie je klamstvo ani dôkaz, že človek nerozumie realite. „Je to prirodzený spôsob, akým si myseľ spätne skladá minulosť tak, aby bola znesiteľná, zmysluplná a často aj krajšia než prítomnosť,“ uviedla pre agentúru SITA.
Dôležité podľa nej je neopakovať zjednodušenie, že mozog vytláča zlé spomienky. „Spomienky zakaždým rekonštruujeme cez to, kým sme dnes, čo nám chýba a čo prežívame. U mnohých ľudí negatívne emócie časom slabnú rýchlejšie než tie príjemné — hovorí sa tomu aj tzv. fading affect bias. Nie je to však pravidlo pri všetkých zážitkoch; trauma, strata či silná krivda môžu zostať veľmi živé,“ vysvetlila Bálintová s tým, že platí najmä to, že emočne nabité zážitky ostávajú v pamäti najdlhšie.
Prečo vzniká pocit „kedysi bolo lepšie“?
Psychologička súčasne vysvetlila prečo vzniká pocit, že kedysi bolo lepšie. Priblížila, že často nejde iba o hodnotenie doby. Človek môže v skutočnosti spomínať na svoju mladosť, zdravie, energiu, rodinu pokope, prvú prácu alebo pocit, že život mal jasnejšie pravidlá.„Ak je dnes človek unavený, zneistený, zahltený informáciami a neustálym porovnávaním, minulosť mu môže pripadať pokojnejšia a jednoduchšia. Nie preto, že objektívne taká bola vo všetkom, ale preto, že jeho vlastný život bol vtedy možno predvídateľnejší,“ doplnila Bálintová.
Veľmi silný je podľa jej slov aj mechanizmus kontrastu: čím náročnejšia sa javí prítomnosť, tým viac sa idealizuje minulosť. „Ale taktiež funguje aj princíp nostalgie, ako som už spomínala. Človek má tendenciu pozerať sa spätne na pekné chvíle a spomienky, hoci vtedy to tak nevnímal,“ uviedla psychologička a podotkla, že je pritom jedno, koľko máme rokov. Na minulé pekné chvíle totiž spomíname všetci radi.
Bolo im teda reálne lepšie?
Bálintová potvrdila, že pre konkrétneho človeka mohli určité veci naozaj fungovať lepšie. „Mohol mať stabilnú prácu, dostupné bývanie, blízku komunitu a subjektívny pocit bezpečia. Jeho osobná skúsenosť nemusí byť vymyslená,“ povedala Bálintová.Fotogaléria k článku: November 1989 (fotografie)
Upozornila, že problém nastáva až vtedy, keď sa z vlastnej skúsenosti stáva všeobecný záver, že bolo lepšie pre všetkých „Osobný pocit istoty a širšia realita spoločnosti sú dve rozdielne veci. Človek mohol žiť pokojný život, a pritom nemal prístup ku všetkým informáciám či skúsenosť s tým, čo prežívali iní,“ doplnila psychologička. Zároveň upozornila, že niečo ako univerzálna pravda ani neexistuje.
Poznamenala, že terajší starší ľudia žili v dobe, ktorú poznali a bola im blízka. „V ich mladom veku nevedeli, aké je to žiť v dnešnej dobe. Poznajú síce rozdiel medzi oboma dobami, no nevedia ani oni, ani terajší mladí ľudia, aké je to žiť v produktívnom veku v opačnej dobe, ktorú nezažili,“ doplnila psychologička a vysvetlila, že tak, ako starším ľuďom na dnešnej dobe chýbajú „istoty“, ktoré mali v podobe stabilnej práce a oveľa dostupnejšieho bývania, dnešným mladým ľuďom by možno chýbala vysoká rozličnosť tovaru, ľahké cestovanie a pestrá škála možností vo všetkých oblastiach.
Článok pokračuje na nasledujúcej strane: